Děti Mosulu

Muselo to prísť. Toto slnko z vás vyťahá všetku vodu a aj zo mňa ju muselo vytiahnuť. Už totiž nemám ani len slzy.

Omar

Omar má päť rokov. Jeho strýko ho niesol na rukách, keď s ním utekal z obliehanej časti Mosulu. Vedľa nich to vybuchlo. Omar má ťažké popáleniny a poranenia od šrapnelov na tvári, rukách, nohách a bruchu. Strýko umrel, zhorel. Omar ostal nejaký čas vedľa neho, kým sa ho niekto z rodiny odvážil prísť vyslobodiť pomedzi krížovú paľbu a ostreľovačov. Omar sa zatiaľ snažil postarať o svojho strýka a doteraz je veľmi smutný z toho, že mu nevedel pomôcť. Neustále má  nočné mory.

Ahmed

Smrť popálením je veľmi bolestivá a horšie než bolesť je už len dusenie sa pri konci. Ahmeda k nám priviezli pri vedomí, s ťažkými popáleninami na 95% tela. Jediné, čo sme preňho mohli urobiť, je dať mu morfín, proti bolesti a vnímaniu dusenia. Znova a znova som musela matke vysvetľovať, že je to naozaj to jediné, čo sa dá spraviť. Bola zúfalá, prednedávnom jej chlapi z jednej z militantných skupín zastrelili muža a postrelili druhého syna. Vybehla za nimi na ulicu s puškou v ruke, chcela sa im pomstiť, ale už tam neboli. Nechodí v čiernom v smútku za manželom, aby kvôli nej neboli synovia smutní. Teraz si to vyčíta, že tým priniesla nešťastie synovi. Dokedy je človek dieťaťom v očiach vlastnej matky? Ahmed mal 23 rokov. Zapálil si cigaretu pri kanistri s benzínom. Viete si predstaviť absurdnejšiu smrť, keď to už vyzerá, že sa vojna blíži ku koncu?

Marwa a Mariam

Sú to sestry. Dievčatká, ktoré by sa v princeznovských šatách mohli premávať po móle. Marwa má 10 rokov a nádherné tmavé oči. Mariam má 8 a najdlhšie mihalnice na svete. Spolu s bratom a ďalšou sestrou ich v obliehanom západnom Mosule zasiahol výbuch. Ich sestra zomrela, dievčatá a ich dvojročného brata museli operovať v nemocnici v oblasti, čo bola pod správou Islamského štátu. Nevieme, čo presne im urobili, obidve majú jazvu po laparotómii, Marwe chýba slezina a má na ľavom stehne infikovanú ranu po prístupe k cieve, zdá sa, že má podviazaný jeden z prítokov stehennej žily.

Takto žili v Mosule ešte vyše mesiaca, domov ich chodila svojpomocne ošetrovať nejaká miestna zdravotná sestra. Neviem, aké mala k dispozícii vybavenie, ale táto starostlivosť musela strašne bolieť. Teraz sa dostali k nám, dva dni po tom, čo ich štvrť obsadili koaličné sily. Neuveriteľné množstvo rán po šrapneloch, ktoré sa hoja nepeknými jazvami, Mariam so zlomeným prstom na nohe, Marwa so zhnisanou ranou na stehne. Podvyživené, zavšivavené. Vydesené k smrti, kedykoľvek sa ich ide niekto dotknúť. Mariam nedávno chytila hysterický záchvat. Myslela som, že sa zľakla streľby zo samopalov a guľometov, čo sa zovšadiaľ ozvala na oslavu obsadenia mosulskej mešity Al-Nuri irackou armádou. Nie, zhodou okolností jej práve umyli vlasy šampónom proti všiam. Neviem, aké spomienky to v nej vyvolalo, ale ten záchvat bol absolútne neovládateľný. Nakoniec zabralo, keď sme poučili starú mamu, že si k nej má sadnúť, držať ju a dookola opakovať, že je pri nej a že je v bezpečí.

Hasan

Hasan má tri roky. Tí členovia jeho rodiny, čo žili v Mosule, sa rozhodli, že všetci spolu ujdú. Zišli sa preto do jedného domu a v tom momente naň zaútočil samovražedný atentátnik. Z tridsiatich ľudí ostali nažive traja – starý otec je v ťažkom stave v inej nemocnici, potom nejaký strýko a Hasan. Priviezli ho k nám včera večer s ťažkými popáleninami na asi 30% tela, vrátane celej tváre a oboch rúk a nôh. A všade má aj neodmysliteľné poranenia od šrapnelov. Čo mám povedať jeho starej mame, ktorá so slzami v očiach neúnavne sedí pri jeho posteli, a ktorá v jednom momente prišla o väčšinu príbuzných?

Aisha

Ani som sa nedozvedela jej meno, preto ju budem volať Aisha. Osemročné dievčatko s ohorenou tvárou a vlasmi po výbuchu, ktorému šrapnel takmer odtrhol nohu. Priviezli ju k nám s ďalšími zranenými, niekoľko z nich malo – takmer či úplne – odtrhnuté končatiny a iné vážne zranenia, provizórne ošetrené v akejsi frontovej ošetrovni.

Aisha pozerá, ale asi nás nevidí. Dýcha, ale sotva vydá zvuk. Odkryli sme prikrývku.... Na taký pohľad sa nezabúda. Výbuch jej doslova urobil dieru do brucha, z ktorého jej teraz trčí asi tretina čriev. Okamžite sme ju operovali, zašili čo sa dalo, odstránili zvyšok úplne roztrhaného žalúdka. Dokončili sme amputáciu nohy v stehne, ktorú nebolo možné zachrániť.  Zázračne to prežila, aj prevoz do neďalekej nemocnice inej organizácie, ktorá má k dispozícii prístroj na umelú pľúcnu ventiláciu. Dovolili sme sami sebe, začať mať nádej... zázraky sú preto zázraky, lebo sa dejú výnimočne. Aisha za dve hodiny umrela. Jej rodičia sa nám prišli poďakovať za našu snahu.

Ali

Ali má desať rokov a veľkú odvahu. Vo svojej dedinke na skok od Mosulu totiž pasie sedem býkov. Aj dnes bol pásť. Našiel pri tom kus hodvábnej šnúry, aká sa dá dobre predať. Zdvihol ju z prachu a potiahol. Bola to pasca. Nastražená výbušnina, ktorých je na okolí Mosulu nespočetne. Volajú ich „míny hlupákov“. Rôznym spôsobom lákajú tých, ktorí na to skočia. Teda najmä deti. Ali má ranu na nohe a takmer mu odtrhlo všetky prsty na ľavej ruke. Ešte uvidíme, či ich nebudeme musieť nakoniec amputovať. Ali sa už nikdy nenechá takto nachytať. A tiež už nikdy nebude vedieť úplne hýbať prstami na ľavej ruke.

Fatima

Fatima má za sebou príbeh, aký tu budete počuť stále dookola. Pred pár dňami sa jej rodina pri pokuse o útek z obliehaného Mosulu stala obeťou výbuchu, spôsobeným jednou či druhou bojujúcou stranou. Väčšina členov rodiny zahynula, Fatima sa aj s jej matkou dostali k nám s popáleninami, poraneniami od šrapnelov a Fatima s ľavou nohou amputovanou pod kolenom. Fatima sa odmieta nechať držať vlastnou matkou, ktorá má popálenú tvár celú skrytú v obväzoch, takže sa jej dieťatko bojí. Preto ju vždy nosí na rukách stará mama.

Dnes som ich, všetky tri, stretla na dvore nemocnice. Pripojili sa k malej oslave, ktorá bola pripravená na rozlúčku pre Marca, ktorý tejto nemocnici šéfoval niekoľko mesiacov. Stará mama mi radostne hlásila, že Fatima má dnes narodeniny, dva roky! Keď som tam potom sedela a počúvala ďakovné reči na Marcovu adresu a adresu ostatných Lekárov bez hraníc, žiadalo sa mi dodať – toto je aj jej, Fatimina oslava! Je jednou z našich pacientov, ona je dôvod, prečo sme tu. Dnes má dva roky, až do minulého týždňa nepoznala nič iné ako život v strachu a nedostatku, prišla o nohu a väčšinu rodiny, má jazvy na tvári, ale teraz snad prvýkrát v živote aj nádej, že sa to celé zlepší. Tak veľmi som zbierala sily, povedať to nahlas, ale stiahlo mi hrdlo, tak som len prezradila, že tu máme malú oslávenkyňu. Všetci sme jej zatlieskali a zaspievali Happy birthday.

Držím ti palce, Fatima, si pre mňa symbolom úžasného utrpenia, ale aj statočnosti a nádeje detí Mosulu.

Všetky mená boli zmenené. Text vznikol počas prebiehajúcej bitky o Mosul.

Text původně vyšel na webu www.tyzden.sk

Zobrazit větší mapu